Mám doma také štyri svetielkujúce hviezdičky, ktoré sa väčšinou roztancujú na mliečnej dráhe a spustia svetelnú šou, keď sa vrátim domov. Dobre, trocha si asi fandím, lebo pri zvítaní s tatkom, je to asi ešte o sto percent lepšie, každopádne ide o tie svetielka. A keď tie svietia, zbúrajte Rím a nechajte ma ho do rána znova postaviť. Vtedy zvládnem všetko, lebo uverím, že nie som najhoršou matkou na svete a Zem sa točí, ako sa má.

V apríli som spoznala štyri lampášiky, ktoré svietili trocha inak. Dva mali päť a tie druhé takmer deväť rokov. Za maminu museli mať určite topmodelku, lebo patrili dvom prekrásnym deťom. Škoda, že zomrela pred rokom a pol, veľmi rada by som ju spoznala a pochválila jej ich. U nás ležala ich babka, ktorá sa odvtedy o nich stará, žiaľ s podobnou diagnózou ako jej dcéra. Tie dve staršie svetielka blikali trocha rýchlejšie, asi sa tešili, že budú oslavovať narodeniny doma s babkou. Babka rozprávala, že upečie trojposchodovú tortu a takmer sa nedalo zachytiť, že sa jej hlas jemne chveje. Už vtedy tušila, že bude piecť tú poslednú. Všetky naše výpočty boli nesprávne. Nemala pokročilú rakovinu prsníka ako jej dcéra, mala rakovinu maternice v počiatočnom štádiu.. Na to sa predsa neumiera! Svorne sme jej to vraveli a chceli veriť...

Znova sme sa stretli až v januári. Bolo to len na pár minút, lebo jej stav si vyžadoval preklad na iné oddelenie. Vedľa jej manžela a zaťa sa držal čela postele malý vnuk. Oči mal tmavé a hlboké, no aj tak verím, že som v nich zazrela malý záblesk. Pevným hlasom sa spýtal dedka, či aj babka už ide za mamou. Odpoveď nečakal, len dodal: „Všetci dobrí ľudia tam pôjdu, aj ty dedko aj otec a aj tu v nemocnici by si mali dávať pozor, aby neboli moc dobrí." Rozprával ďalej a pri tom sa vzďaľoval k výťahom, pomáhajúc tlačiť babkinu posteľ. O necelých dvanásť hodín, sa pravdepodobne obe mamy stretli... Stála som a pokúšala sa zavrieť ústa. Jeho slová zneli strašidelne pokojne, vedel, že stratí ďalšiu dôležitú osobu v živote. Vedel, že znova prídu plné dni smútku a že to nie je naposledy. Naučil sa, že ho všetci dobrí opúšťajú.. Toto poznanie mu neprislúchalo, nemusel mať v tomto veku takéto skúsenosti. Kde zostalo bezstarostné detstvo, prečo musel predčasne dospieť?

Chcem veriť, že tá iskrička v jeho očiach nevyhasla, že do budúcnosti bude hľadieť aj s nádejou a optimizmom, že boh nemá v úmysle povolávať k sebe dobrých ľudí prirýchlo.. Ten malý ich potrebuje tu na zemi.

Prajem všetkým deťom, aby si svoje svetielka mohli preniesť do dospelosti..